Stručne:

  • Lásku a Prijatie – prežívať, že je milované niekym konkrétnym (rodiča) a že tá osoba tiež prežíva z prítomnosti dieťaťa radosť a túži byť s ním (vzťah)
  • Bezpečie a dôveru – prežívať, že ľudia, ktorí sú so mnou ma ochránia a pomôžu mi (aj teraz, aj zajtra) , vrátane zrozumiteľného pomenovania hraníc a možností  pre moje bezpečie a podporu  (láskyplné vedenie a podporu)
  • Stabilitu (miesto, kde som doma, kde som a môžem byť so svojimi ľuďmi taký aký som)
  • Podnetné prostredie (miesto a ľudí, ktorých poznám a ktorí sa mi venujú a prajú mi to najlepšie a snažia sa ma naučiť čo najviac pre mňa najprijateľnejším spôsobom
  • Zmysel dneška a Budúcnosť – prežívať, že to, čo spolu robíme má zmysel a že s týmito ľuďmi bude aj zajtrajšok alebo ak to bude inak, títo ľudia ma pripravia na zajtrajšok

Adoptívna mama

  • „Ma-ma a Ta-ta, to boli prvé slová , ktoré sme učili našu princeznú. Opakovali sme jej to mnohokrát, kým to dokázala vysloviť. Niekoľko mesiacov predtým sme sa však o ňu museli jednoducho  starať a robiť všetko, čo jej pomáhalo byť spokojnou (kŕmiť, uspávať, nosiť na rukách, prihovárať sa, prebaľovať, kontrolovať či jej nie je teplo alebo zima, vstávať k nej v noci, keď plače, vziať ju k sebe do postele, keď sa jej nedá spať… a po niekoľkých mesiacoch opakovania: „Mama prišla a tata ide“ nás postupne začala vnímať, rozpoznávať naše tváre a hlasy až prišiel čas, kedy dokázala vysloviť aj tie vzácne slová : mama a tata a presne určiť, komu tie označenia patria. Dokázala postupne prejavovať radosť, keď nás videla a smútok, keď s ňou nie sme. Vieme, že dostala návod od nás, návod na život : kto je ona, kto sme my a ku komu vlastne patrí.“

Z praxe:

Pre dieťa je najdôležitejšie mať možnosť vytvoriť si základný bezpečný vzťah, pripútanie s jedinou stabilnou (materskou/rodičovskou)  osobou.

Vzťah s touto dospelou osobou je pre dieťa životne nevyhnutný a je porovnateľný s nevyhnutnosťou jedla v živote dieťaťa (dieťa z nedostatku jedla umiera – z nedostatku lásky psychicky stráda, až tak, že to môže ohroziť jeho psychický, fyzický a duševný vývin!)

Vzťah s jediným človekom, ktorý tu bude pre dieťa, kedykoľvek to ono bude potrebovať (teda bude s dieťaťom dennodenne dostatočne dlhý čas – pozor, pre dieťa dostatočne dlhý čas), buduje u dieťaťa pocit dôvery a bezpečia.

Pocity dôvery a bezpečia sú dva najdôležitejšie pocity, ktoré nám pomáhajú chodiť a žiť na svete (doma, v škôlke, v škole, na ulici), nadväzovať vzťahy, adaptovať sa na zmeny a nové situácie, zhodnotiť, čo je pre nás bezpečné a čo nie. Tiež nám tieto pocity pomáhajú  brániť sa, utiecť alebo aj zaútočiť, ak nás niekto psychicky či fyzicky ohrozí – ich prežívanie je pre nás životne dôležité.

Základný vzťah dôvery je určujúci pre ďalšie vzťahy dieťaťa v jeho budúcom živote. Dieťa sa naučí dôverovať iným „svojim“ ľuďom, lásku prijímať aj odovzdávať, poznať svoje miesto a veriť v otvorenú budúcnosť. Neskôr sa naučí vďaka zvnútornenému modelu fungovania v nosnom vzťahu, vytvárať hlboký partnerský vzťah a neskôr byť adekvátne milujúcim a starostlivým rodičom.