A/ pre dospelýchDieťa je už doma

Zvykáme si na seba

Prvé dni a týždne s prijatým dieťaťom

V prípade, že prebehlo zbližovanie úspešne (interakcie boli prospešné pre obe strany), pravdepodobne vám odporučili, že môžete podať návrh na súd. Právoplatné súdne rozhodnutie vám vytvorí právny rámec pre život s dieťaťom vo vašej domácnosti. Dieťa však nevníma právny rámec celej situácie. Dieťa vníma vstup do novej rodiny ako vstup do niečoho úplne neznámeho (má právo sa báť, nedôverovať a nechcieť niektoré zmeny). Navyše, má za sebou skúsenosti, ktoré ho vybavili opatrnosťou (má právo na pomalé zmeny vo svojom živote). Dieťa vstupom do novej rodiny zároveň stráca istoty (pevnú pôdu pod nohami), ktoré ako tak nadobudlo v predošlom prostredí (je normálne, že je v strese, smúti, hnevá sa, nerozumie a pod).

Niečo zo života:

  • „Od prvého dňa u nás doma mi začal hovoriť mama. Tešila som sa, až neskôr som si uvedomila, že je to pre neho len slovo, ktoré by mohol použiť na kohokoľvek, kto by si ho vzal domov.”

  • Mali sme pocit, že je spokojný. Prvé dni a týždne zjedol, čo sme mu dali, zaspal, keď sme ho položili spať. Na všetkých sa usmieval, pokojne sa nechal nosiť na rukách, ktokoľvek ho vzal. Mysleli sme, aké úžasné dieťa máme a potom nám to došlo: on sa vlastne tváril akoby sa nič v jeho živote nezmenilo – akoby stále žil v detskom domove len na inom mieste. Vedeli sme, že sme žili v ilúzii, v klame, že sme už jeho rodinou. Musel prejsť ešte dlhý čas. Po niekoľkých mesiacoch sa začal v noci budiť a odmietať nás pri sebe. Konečne začal prejavovať nejaký pocit z toho všetkého a konečne dal najavo, že mu nie je jedno, kde je.”

Čo vás čaká?

Všetci, ktorých sa nový spoločný život týka, si potrebujú zvyknúť na túto novú životnú situáciu (potrebujú sa na ňu adaptovať) a to chce čas. To ako sa dieťa správa prvé dni a týždne v novej rodine, nebude trvať dlho, treba sa pripraviť na to, že až po nejakom čase začne prejavovať to, čo skutočne prežíva. A aj napriek tomu, že možno túžilo po rodičoch, nebolo to jeho rozhodnutie, že sa dostalo práve do tejto rodiny. Niekto dospelý o ňom rozhodol, že pôjde bývať sem, dieťa nevie ihneď dôverovať tomu, že tu už zostane, že táto rodina je jeho domov (napriek tomu, že mu to jeho náhradní rodičia s láskou opakujú).

Môže prežívať naozaj intenzívne a rôznorodé pocity, v ktorých je ťažké sa vyznať. Najdôležitejšie je poskytnúť v tomto období pocit bezpečia, čo najviac času byť s dieťaťom fyzicky (podľa veku dieťaťa), držať ho na rukách, nosiť, hojdať, alebo aspoň sedieť vedľa neho a napr. čítať mu, hrať sa s ním. Toto nie je čas začať dieťa vychovávať, “ukazovať” ho širšej rodine, chodiť s ním na výlety, vymýšľať nejaký program, je treba “iba” byť pri ňom a upokojiť ho. Pomôcť mu precítiť veľkú zmenu v jeho živote.

Začať pomaly a bezpečne budovať dôverný vzťah s dieťaťom. Uznať jeho pocity, nech sú akékoľvek a zároveň dovoliť aj sebe ako náhradným rodičom všelijaké pocity. V tomto období je dobré, ak rodičia majú niekoho (ideálne odborníkov, u ktorých prechádzali prípravou a ktorých poznajú), o koho sa môžu oprieť, prerozprávať svoje pocity, poradiť sa, správne pochopiť prejavy dieťaťa, uistiť sa, či konajú citlivo.

Prvý rok

Dieťa, ktoré prišlo ku vám domov, sa vám po roku spoločného života môže javiť ako úplne iné dieťa. A to je dobre.

Niečo zo života:

  • „Najprv sa zdalo, že je všetko v poriadku, dieťa vyzeralo spokojné, priateľské, uvoľnené. Do mesiaca sa však stiahlo do seba. Takmer vôbec sa nehrala, len sedela v kúte, v ruke držala hračku a dívala sa pred seba. Vyzeralo to, akoby nám dávala najavo, ako sa u nás zle cíti. Rozhodli sme sa nevzdať sa a popasovať sa s bolesťou malého dieťaťa, pochopiť jeho utrpenie a potreby.”

Čo vás čaká?

Dieťa, ktoré k vám príde z inej rodiny alebo z detského domova má zažité a niekedy aj naučené nejaké prejavy správania. Nemusíte im vždy rozumieť, nemusia sa vám vždy páčiť a nemusíte s nimi ani súhlasiť. Dôležité pre vás, rodičov je porozumieť im, porozumieť tomu, že nie je prirodzené, aby sa okolo malého dieťaťa dialo veľa zmien (napr. aby sa menili osoby, ktoré sa oň starajú, aby sa menili miesta, kde žije, aby sa menila postieľka, v ktorej spí,…). Pre každé dieťa je to náročné a príchodom do vašej rodiny sa udeje v jeho živote ďalšia veľká zmena. Potrebuje čas a trpezlivosť, aby sa s ňou vyrovnalo.

Ako sme písali vyššie, dieťa možno začne prejavovať svoje pocity až po nejakom čase. Záleží od toho, v akom veku je dieťa, ktoré ku vám do rodiny prichádza, čo prežilo predtým, ako ku vám prišlo a, samozrejme, záleží od osobnosti dieťaťa, ako sa s tým vyrovná. Je dôležité pochopiť, že kým začne dôverovať tomu, že vy ste „jeho” ľudia a táto rodina je jeho domov, prejde ešte dlhá cesta plná všakovakých úskalí. A je na vás, aby ste ich zvládli a prijali dieťa so všetkým, čo si k vám prinesie. A to, čo si prináša, môže byť veľká nedôvera voči ľuďom, veľký strach z rôznych (pre ostatných často obyčajných) situácií, veľká citlivosť na zmeny, pocit viny, nízke sebavedomie,…

Toto všetko môže začať prejavovať postupne rôznymi spôsobmi, ktoré často sprevádzajú veľké prejavy emócií, agresivita voči okoliu ale aj voči sebe, alebo naopak utiahnutie sa do seba, „zamrznutie” alebo stuhnutie v stresovej situácii a iné. Prejavy môžu byť rôznorodé a rozhodne by ste nemali byť na ne sami. Je dobré využiť podporu odborníkov. Podstatné je, že keď už dieťa začne prejavovať emócie (aj keď je to niekedy náročné zvládať), znamená to, že vám veľmi, veľmi pomaly začína dôverovať. Dôvera, pocit bezpečia a puto medzi vami môže vzniknúť len vtedy, keď vy, rodičia, prijmete toto dieťa také, aké je, bez výhrad, bez očakávaní, bez podmienok, aj s jeho „batôžkom”, v ktorom si nesie svoju minulosť.